Pretože miloval svojich, čo boli na svete, miloval ich do krajnosti (Jn 13,1). Boh miluje svoje stvorenie, miluje človeka. Miluje ho i v jeho páde a neponecháva ho na seba samého. On miluje až do krajnosti. Namáha sa so svojou láskou až do samého konca tým, že zostupuje dolu zo svojej božskej slávy. Skladá zo seba šat svojej božskej slávy a oblieka si šat otroka. Schádza až do tej najspodnejšej hlbiny nášho pádu. Tam si pred nás kľaká a preukazuje nám službu otroka; umýva naše zašpinené nohy, aby sme my mohli byť prijatí k prestretému stolu Boha a stali sa hodnými zaujať miesto za jeho stolom - niečo, čo by sme sami nikdy nedokázali ani nesmeli urobiť. (Benedikt XVI. ) Vstal som z mŕtvych a odteraz som už stále s tebou, hovorí Zmŕtvychvstalý každému jednému z nás. Moja ruka ťa podopiera. KdekolVek by ti hrozilo, že padneš, padneš do mojich rúk. Ja stojím dokonca aj pri bráne smrti. Tam, kde ťa nik nemôže sprevádzať a kde si nemôžeš nič zobrať so sebou, tam ťa očakávam ja a mením pre teba tmy na svetlo. (Benedikt XVI. ).