Knihu Závodské krížne cesty možno priradiť k dielam literatúry faktu, ktoré prispievajú k prehlbovaniu a všeobecnému upevňovaniu nášho dejinného povedomia o sebe samých. Prispieva k odstraňovaniu predsudkov, ktoré v nás ostávajú ako neblahé dedičstvo každej ideológie aj tej súčasnej. Hlavná os rozprávania zachytáva zmeny po roku 1945, potom 1948, a ku koncu knihy kontrapunkticky aj po prelomovom roku 1989, kedy isté procesy, napríklad v roľníctve a poľnohospodárstve, vyvrcholili ich nepremysleným zavrhnutím a popretím. Podľa autorkinho názoru bol tento prístup motivovaný skôr politicky, než profesionálne, bez ohľadu na (poľno)hospodárske i ľudské aspekty celého problému. Jej rozprávanie sa však sústreďuje najmä na štyridsiate a päťdesiate roky 20. storočia (kolektivizácia, prevádzačstvo ľudí, výmena peňazí a pod. ), pričom príbeh päťdesiatych rokov so sebou prináša atmosféru nepokoja; obec Závod na Záhorí autorka vykresľuje ako dedinu pod policajným dohľadom a vysvetľuje, čomu za to vďačila.