Stalo sa Ukážka z textu „Povedz tvojim chlapcom, aby necikali hocikde do kríkov. Ak musia, nech zabehnú za tamten zarastený kopček. Je tam WC. “ „V lese WC?!“ vybehlo zo mňa neveriacky. Šiel som sa presvedčiť osobne. Za kopčekom a čiastočne zakopaný v zemi naozaj stál drevený domček, ktorý svojou architektúrou a veľkosťou zapadol prirodzene do lesného prostredia. Pravý šok a prekvapenie ma však čakali v interiéri. Bolo to moderné zariadenie v prevádzkyschopnom stave. Nechýbala jediná kľučka, žiadne zrkadlo nebolo rozbité. Ani okno. Všade bolo mydlo a dostatok toaletného papiera (hodilo by sa zobrať ho na spiatočnú cestu. ). A ako konštatovali moji chlapci, podľa nosa by si ho veru nenašiel. Jedného dňa, keď už bol vytýčený termín pojednávania, zavolal mi advokát, aby som v nedeľu prišiel dopoludnia o jedenástej do kaviarne. Na kávu a koňak. Prišiel som a advokát ma priviedol k veľkému stolu, kde sedelo viac pánov. Tiež advokátov. Potom sa ten náš zdvihol a presunul sa k ďalšiemu, podobne veľkému stolu. Tam sedeli sudcovia. Keď sa vracal, obišiel ďalší veľký stôl. Tam si neprisadol len vysvetlil: „Tam sedia prokurátori. Tých však dnes nepotrebujeme. “ Keď na druhý deň do pojednávacej miestnosti vstúpil sudca, pochopil som. Bol to ten pán, s ktorým náš advokát v nedeľu popíjal koňak. Podľa svedectiev niektorých prítomných ma sovietski súdruhovia zdvihli spopod stola a s patričnou pietou odniesli do mojej chatky. V hodinových intervaloch sa striedali pri mojej posteli a kontrolovali fungovanie dôležitých životných funkcií. Raz som sa pritom prebudil na rachot rozbitého zrkadla v kúpeľni. Nerozbil som ho ja, ale vedúci sovietskej skupiny. Keď sa dorážal mojou vodou po holení, značky Pitralon.