Tretí diel Šlabikára šťastia nie je určený iba pre rodičov, ktorí hľadajú spôsob, akou formou dať svojim potomkom to najlepšie, ale aj pre duše, ktoré chcú pochopiť, prečo sú v nich strachy, konajú ako konajú, či sa im v niečom nedarí. Kľúč k bôľom dneška sa totiž nachádza v detstve, v spôsobe, ako k nám bolo pristupované, čo sme videli, cítili a zažili od momentu splodenia až po dospievanie. Kto učí, učí sa. Ďakujme za deti, nie sú samozrejmosťou, ale darom. Prišli más liečiť a ukazovať nám, kde máme zápal. Psychologický prieskum ukázal, že iba desať percent ľudí sa v detstve môže rozvíjať slobodne a bez utláčania. Na jednu pochvalu pripadá až desať pokarhaní alebo dokonca trestov. Následkom týchto raných frustrácií, duševných poranení a sklamaní sme menej istí, bojazlivejší, plní strachov. Je to záležitosť zle určenej vlastnej ceny. Takýmto ľuďom chýba sebavedomie, vnútorná vyrovnanosť, predpoklad umenia byť šťastný. Autor o knihe: Čo je v našich rodičoch, takí sme aj my. Ak sa neočistíme od negatívnych rodových dlhov, preberú to aj naše deti. Nalepia sa na ne nevyriešené chybné programy a energiu berúce modely správania. Neexistuje dieťa, ktoré by sa sem nenarodilo múdre, vnímavé, veselé, plné energie, intuitívne, nonstop žijúce v prítomnom okamžiku, nepripútané, šťastné, božské, teda s vlastnosťami osvietených ľudí. No ak sa ma spýtate, kedy som naposledy stretol permanentne šťastného dospelého, budem dlho premýšľať. Beriem teda výchovu detí ako obojstranne učenie sa – inšpirovať sa deťmi k návratu k Sebe, svojej prirodzenosti, svojmu srdcu, ktoré je spojením s Láskou. Na druhej strane je pre mňa výchova detí snaha zahŕňať deti bezpodmienečnou láskou a určovať im hranice s rešpektom voči nim, bez nadradeného prístupu, aby v dospelosti cítili a vnímali potreby iných. Proste dať im to najlepšie zo seba.