Akú pozíciu dnes vôbec dráma zastáva v hierarchii zložiek divadelného výrazu? Súvisí to nejako s jej prekladanosťou? Odpoveď na prvú otázku znie áno. V severských krajinách môžeme od deväťdesiatych rokov 20. storočia pozorovať dokonca čosi, čo možno označiť za boom škandinávskej dramatiky (hovoríme o priestore nórskom, švédskom a dánskom, i keď medzi textami publikovanými v tomto výbere je taktiež jedna hra autora z Faerských ostrovov, ktoré sú autonómnym regiónom patriacim k Dánsku). Päť novopreložených a v tomto výbere publikovaných drám predstavuje pomerne široké spektrum súčasnej severskej dramatiky. Nejdeo hry súrodé. Zjednodušene by sa mohlo zdať, že Nóri holdujú experimentu, Švédi politicky angažovaným textom, Dáni sa vyžívajú vmorbídnom humore a Faerčania sú v súlade s predpokladom pomerne bizarní. Tak to, pochopiteľne, nie je. Severská dráma bujnie a prekypuje množstvom foriem a tém. Ak je pre ňu predsa len niečo charakteristicke, je to zrejme vnútorná prázdnota postáv, prameniaca z relatívne zaisteného bezpečného života obyvateľov severu, ktorým akoby chýbalo autentické vzrušenie.
