V spomienkovom rozprávaní Jiří Menzel opisuje svoje detstvo a formujúce sa kultúrne zázemie pražskej meštianskej rodiny, ktoré ho formovalo, štúdium na FAMU a okolnosti svojho rozhodnutia pre film napriek tomu, že jeho pôvodnou láskou bolo divadlo. Pokračuje realizácia jeho najslávnejších filmov, ako boli Ostře sledované vlaky a Rozmarné léto v časoch „novej vlny. “ Za Ostře sledované vlaky získal Jiří Menzel Oscara a stal sa jedným z „mužov roka 1988“, a preto je opis nasledujúceho obdobia, dusných sedemdesiatych rokov, bizarným príbehom o boji proti tuposti a neschopnosti nadriadených a stranícko-úradníckeho aparátu, o dohodách a kompromisoch. Memoáre siahajú do roku 1988, na prah obnovenia slobody v Československu. Vďaka prepojeniu autorovho osobného a profesijného života s historicko-spoločenskou realitou dostáva čitateľ do ruky aj časť histórie českej spoločnosti v povojnovom období. Intímnejšie ladené spomienky sú obsahom monografických podkapitol, v ktorých spomína na učiteľov (predovšetkým Otakara Vávru), kameramanov, hercov, filmových kritikov, postavy „filmovej diplomacie“. Nie sú to len veselé príhody z natáčania. Menzel poskytuje najmä pohľad do genézy a utvárania svojej tvorivej metódy, svojich názorov na film a presvedčenie o tom, ako sa to má robiť. Ako červená niť sa potom celým textom tiahne jednoduchá maxima: „Chcem robiť filmy tak, aby sa páčili ľuďom, a aby na ne ľudia radi chodili. “.