"V Mačacej krajine, ktorá sa nápadne podobá tej ľudskej, žijú kocúri a mačky, ktorí sa aj vo svojich prejavoch podobajú ľuďom. Reprezentujú tie najrozmanitejšie, dôkladne psychologicky stvárnené a umelecky presvedčivé charaktery a vlastnosti. Kniha je kompozične rozdelená do dvoch väčších celkov – Kocúr Paniberko a A iní obyvatelia. Rozprávanie je lineárne s množstvom odbočiek, ktoré však nevytvárajú recepčný chaos, práve naopak – sú dôkazom autorovho rozprávačského talentu, založeného na dôslednom pozorovaní života, prepracovanom fabulovaní a precíznom tvarovaní. Príbehy prvej časti knižky spája práve postava kocúra Paniberka, ktorý sa nestal ani cyklistickým pretekárom, ani spevákom tanečných piesní, hoci ho neraz v noci prebudilo iba to, že si v spánku priveľmi hlasno spieval nejakú obľúbenú tanečnú pesničku. Stal sa obuvníkom, no toto povolanie sa mu zdalo príliš obyčajné a nemimoriadne. Chcel vykonať nejaký mimoriadny mačací skutok. Najradšej by bol kohosi pomocou lana vyslobodil zo zajatia. Nikto z jeho známych však v tom čase, ani nikdy predtým, v zajatí nebol. Rozhodol sa, že sa bude zaoberať konaním tých najobyčajnejších dobrých skutkov, a pri tomto predsavzatí mu vyleteli až slzy od dojatia. Neotrasiteľné presvedčenie o nevyhnutnosti konania dobra za každých okolností, ale aj túžba po uznaní túto postavičku približujú k slávnemu rytierovi Donovi Quijotovi. Rozprávky o Paniberkovi, doplnené v druhej časti portrétmi iných obyvateľov Mačacej krajiny – škodoradostníka Beníčka, hašterivcov Chňapkovcov, závistlivca Zuzáňa, skupáňa Penecíra, ale aj vzorného sprievodcu Kebenka či náruživého čitateľa Radošovského, sú ako pestrofarebný ohňostroj tých najrozmanitejších ľudských charakterov a vlastností. Tieto vlastnosti, prejavujúce sa v rozmanitých situáciách – za všetky spomeňme hádky u Chňapkovcov, ktorí sa hádajú veľmi hlasno a zreteľne, dobre vyslovujú samohlásky a spoluhlásky, a preto počúvajúci nemusí napínať uši. –, vždy vyvolávajú uvoľňujúci smiech, čím má Rakúsova groteska blízko ku „karnevalovosti magického realizmu“. " (Markéta Andričíková).
