HYPNOS sa mi zjavil v mysli len tak, z ničoho nič. Akoby niekto škrtol zápalkou. Odrazu som vedel, že toto je príbeh, ktorý chcem napísať. Zo začiatku som nemal zámer niečo zverejňovať, nedajbože vydať. Písanie som bral ako formu relaxu a ventilácie vnútorných konfliktov. Nie je to nič výnimočné, viem, že aj moji kamaráti, ktorí píšu príbehy do šuplíkov, to robia z podobných, ak nie z rovnakých dôvodov. Keď píšem, neexistuje pre mňa čas ani svet okolo. Sedím síce doma na stoličke, no v mysli sa nachádzam niekde inde. To, kde som, závisí najmä od konkrétnych emócií a pocitov, ktoré v danej chvíli prežívam. Keď sú emócie príjemné, píšem o zábave, kamarátstve, láske. Keď sú emócie nepríjemné, píšem o tom, čo ma trápi, o smutných a vážnych veciach. Poviem vám, nie je to vždy med lízať, keď si uvedomíte, že príbeh vzniká mesiace. Niekedy, keď múza kope, tak to bolí. Moje písanie nevnímam ako dar alebo talent. Bol som k nemu donútený samým sebou. Písaňnie sa mi však už stalo potrebou.