V 80. rokoch 20. storočia sa v špeciálnej pedagogike vo svete začínajú zretľnejšie objavovať práce súvisiace s výskumom metakognície u žiakov s rôznymi typmi postihnutia. Tieto vplyvy sa výraznejšie premietajú aj do súčasnej teórie a empírie v problematike porúch učenia (Wong, 1987, s. 189-195). Žiaci so špecifickými vývinovými poruchami učenia bývajú charakterizovaní ako aktívni, ale neefektívni študenti, ktorí nemajú ľahký prístup a koordináciu viacerých súbežných mentálnych procesov, ktoré bežia pri učení, ktorí majú problémy so sebaregulačnými procesmi ako monitorovanie, kontrolovanie a opravy v procese učenia pri bežnom vyučovaní. Tieto deficity v strategických informačných procesoch možno sledovať kontinuálne aj na úrovni ich nadobúdania, osvojovania a aj na úrovni ich automatizácie (Torgesen J. K. podľa Meltzer, 1993, s. 20). Tieto nedostatky sa vo všeobecnosti nazývajú deficity v metakognitívnych stratégiach.
