Milana Prša ako obratného majstra slova som poznala ešte v časoch, keď sme obaja dávali svoje literárne pokusy na jeden z prvých slovenských blogovacích portálov, blog. sk. Je to už síce skoro štrnásť rokov dozadu, ale už vtedy ma zaujal svojou nekonvenčnosťou a originalitou. Neskôr som svoje vlastné literárne aktivity zamierila iným smerom, mimo blogu, a Milana som stratila z dohľadu. O to príjemnejšie ma prekvapil, keď sa mi po dlhom čase, čo som od neho nič nečítala, prihlásil so svojou zbierkou poviedok. Nekonvenčnosť textu mu zostala, je však obohatená o brilantný a ľahký štýl, ktorý nesie viacero zaujímavých prvkov: humor, dobre zvládnuté dialógy, dynamický a ľahko plynúci dej. A keďže som na blogu kedysi používala nick Rozprávkarka, dovolím si pri Milanovi použiť mužský ekvivalent tohto pomenovania. Vyrástol z neho dobrý Rozprávkar, s prirodzeným rozprávačským darom a schopnosťou zaujať poslucháča, resp. čitateľa. Kniha Milana Pršu je proste výborná. Nielen na prvé, ale aj na druhé a tretie čítanie. A ja, keďže mám za sebou to prvé, idem na druhé. Iste objavím ďalšie polohy Milanovho textu, pretože napriek ľahkému plynutiu jazykových prostriedkov a dynamike deja nie je prvoplánová, má svoju vlastnú symbolickú reč, ktorú môže každý vnímavý čitateľ odhaliť. (Zuzana Kuglerová).