Nebo sa dotýka človeka, ozajstného človeka. Bez ozajstnej ‘človečiny’ niet ani skutočnej príchute ‘nebeskej domoviny’. Tento dotyk ma vždy prekvapí. Nádhera a krehkosť, sloboda a sebou samým spôsobené otroctvo – to je dialektika života slobody, ktorú spolu s autorom môžeme ochutnať v Jemnom dotyku neba. Dýchanie jeho vnútorného sveta je pretkané prvkami mystiky, aj naturalistického realizmu. Prítomnosť sa prelína s minulosťou a obe sú nemilosrdne podrobené kritickej, hoc aj subjektívnej reflexii skutočnosti. A práve toto prelínanie sa motívov a východísk, zaobalené do vnútorného prežívania konkrétneho ‘ja’ (ako nezameniteľného objektu Božej lásky), je tým, čo čitateľa milo prekvapí a vtiahne do deja. a azda aj sprostredkuje, aj keď len celkom nenápadne, onen jemný dotyk neba.