Autor knihy po predchádzajúcich knihách pojednávajúcich o dejinách myslenia (Ranokresťanská filozofia, Scholastická ilozofia a Renesancia a barok) prichádza s dejinami doby, keď ľudský rozum bol postavený na piedestál božstva, keď sa po prvýkrát v dejinách Európy tvorí filozofické hnutie s politickým významom, s dejinami osvietenstva, romantizmu a nemeckého idealizmu. Osvietenstvo vo Francúzsku vyvrcholilo vo Francúzskej revolúcii. V Nemecku sa formovalo na univerzitách a vyvrcholilo v nemeckom romantizme a idealizme. Nemalú úlohu v tomto procese zohrali aj intelektuáli židovského etnika, ktorí žili, študovali a pracovali na nemeckých univerzitách. Židovské osvietenstvo zohralo veľmi dôležitú úlohu v strednej, a hlavne vo východnej Európe. Osvietenská filozofia sa stala známou tým, že politickí myslitelia osvitenstva slúžili ako poradcovia na kráľovských a cisárskych dvoroch. Patril sem cisársky dvor Márie Terézie, Jozefa II. , Leopolda II. , Juraja III. , Gustáva III. , Fridricha VI. a Ľudovíta XIV. , Petra Veľkého a Kataríny Veľkej. Králi korešpondovali s filozofmi, vyhľadávali ich spoločnosť a uchádzali sa o ich radu.