Jedna stará ľudová múdrosť hovorí: „Čo vidíš na druhom, čakaj na sebe. “ Ako si teda môžeme byť takí istí, že nás nepostihne osud tých nešťastníkov, ktorí sa ocitli na ulici a spoločnosť ich odsunula na svoj okraj? Hoci bezdomovectvo, prostitúcia, či drogová závislosť v nás už prestáva vyvolávať úžas a začíname byť voči týmto stigmám spoločnosti citovo apatickí, autorka sa snaží opätovne zamerať našu pozornosť na to, že aj títo jedinci napriek svojmu pochybeniu, nestratili svoju dôstojnosť. V duchu evanjeliového výroku, že Syn Boží prišiel hľadať, čo sa stratilo, chce autorka touto publikáciou ponúknuť návod, odporúčanie, aby sme použili aj autorkinu terminológiu možnosti akéhosi: „balzámu pre dušu i pre telo“, ako by bolo možné pomôcť týmto jedincom pri ich opätovnom zaradení sa do normálneho, bežného života. Aj keď v tejto oblasti vyšlo už mnoho publikácií, autorka verí, že spôsobom zachytenia a vyjadrenia táto problematika ešte nebola vysvetlená z takéhoto uhla pohľadu.