Monografia načrtáva východiská právnej úpravy sociálnej práce v oblasti starostlivosti o deti a mládež na Slovensku v období medzivojnovej Československej republiky. Všíma si zrod novej inštitucionálnej bázy v oblasti starostlivosti o deti a mládež a pokusy o koordináciu, resp. sanáciu tohto na Slovensku skutočne naliehavého sociálneho problému, cestou pôsobenia inštruktora sociálnej pečlivosti o mládež v Bratislave pod gesciou Ministerstva sociálnej pečlivosti. Analyzuje činnosť obcí a orgánov politickej správy, osobitne poručenských úradov, po reforme z r. 1931 poručenských súdov a ich zásadné kompetencie vo vzťahu k ochrane záujmov detí a mládeže. Ako zásadný posun oproti doterajšiemu prevzatému uhorskému modelu vníma snahy štátu o rozšírenie dobrovoľnej spolkovej činnosti na úseku ochrany detí a mládeže – podporou činnosti Československého Červeného kríža, Zemského ústredia pečlivosti o mládež a spolkov na miestnej úrovni (Okresných pečlivostí o mládež – OPM – vznikajúcich na báze českého a moravského vzoru). Na báze vykonaného sondážneho archívneho výskumu kniha dokladá, že starostlivosť o deti a mládež na Slovensku bola poskytovaná spoločným koordinovaným úsilím zo strany štátu (rezortné ministerstvá a ich expozitúry na Slovensku, Inštruktorát sociálnej pečlivosti o mládež), dobrovoľných organizácií (Československý Červený kríž a spolky – najmä OPM, ktoré postupne rozbiehali svoju činnosť až v 30. rokoch 20. storočia) a orgánov samosprávy (osobitne obcí). Táto starostlivosť zahrnula rozmanité činnosti: starostlivosť o matky s dojčatami, starostlivosť o zdravotný stav detí, starostlivosť o telesne a duševne hendikepované deti, starostlivosť o mravne „vadnú“ mládež, starostlivosť o kriminálnu mládež, starostlivosť o tzv. dorast (predovšetkým učňovskú a pracujúcu mládež) apod.